[Verse 1: Bene]

Tisíc sôch, kníh, filmov a obrazov

Čo v mysliach vyvoláva tisícky obrazov

Blázni, čo zhltli vesmír, dali ho ľudu

Jak Prometeus oheň, aby zabili tú tmu

Blázni, čo priniesli svetlo

Čo nejde zhasnúť, a priniesli večnosť

Tisíc chvíľ samoty, čo presedeli v tme

Len oni a dielo, ten pocit a priestor

[Verse 2: Lyrik]

Oči nespavcov v malých bytoch

Poznajú, že nedá sa naplniť sýtosť

Nezurvalí i mäkkí

Vždy narodení viesť slepých

Narodení byť nič a byť veľkí

Jak topole s porezanou kôrou v bezvetrí

Jak rany v tvare srdca

Stovky tvárí a stovky prevtelení

Moja úcta

[Verse 3: Bene & Lyrik]

„Rozpamätávam" sa na nepokoj v minútach"

Keď ten pán riadkom silu dal

Chvíľu dal a dal aj „roky Kinu Úsmev"

Jeho lanovkou som sa viezol ako dieťa

Tak zatváram ten prievan a búrku

Keď sníva sa mi o pustovniach sveta

Tá pani, čo mi spievala v izbe v rámci šera

Že „mojej duši zahynúť nedá"

Vrátila folklóru úctu, vraciam jej úctu

Stretneme sa v mori orchideí nostalgis

A zostarneme tam ako pútnici v Odysei

Aj on sa vrátil k plodom sveta, zostal v nich

Tá pani, čo zdravila slnko Taši delé

Mi darovala farby všetky a pocit, že krásny je svet

A už nie je „tisíc dní medzi nami"

Keď som počul Mater vyznieť v chráme

Odložil som klávesnicu na klinec

Lebo slová sú márne, keď sú sláky svet

Pán, pre ktorého „Srdce a kríž" boli skrýš

Sledoval „Karavánu mrakov“ a každopádne

Miloval tú na M v každom páde

Vyplazuje jazyk tak nevinne

Že sa pravda až blahosklonne smeje

A drží ti miesto v paneláku, keď v Petržke leje